Boli sme stvorení, aby sme boli šťastní

Nechceme vyhrať, chceme spojenie.
Pozná skvelú metódu ako pochopiť druhého, aj seba samého. Je ňou nenásilná komunikácia. LAURA PNACEK-HAAS pomáha ľuďom nájsť svoju vášeň a svoj vnútorný hlas.

Čo nám bráni porozumieť si navzájom, aj keď po tom veľmi túžime?

Nepočúvame jeden druhého a berieme príliš osobne, čo nám ten druhý hovorí. Pritom je to vlastne informácia o ňom a jeho potrebách. Napríklad, muž sa vracia z práce a žena bola celý deň doma s deťmi. Obaja sú unavení a vypukne hádka. Manžel sa sťažuje, že doma nie je žiadne jedlo. Žena, ktorá túži po ocenení, to vezme ako kritiku. Keby za slovami počula jeho potrebu, znelo by to asi nejak takto: "Som vyčerpaný, tak veľmi potrebujem nehu a starostlivosť. Pripravila by si mi, prosím ťa, niečo pod zub?" Takáto komunikácia by zvýšila šancu, že sa naplnia potreby oboch. Kritika a výčitky sú len tragicky nezvládnutým vyjadrením našich potrieb.

Dokázať to inak, aj o tom je nenásilná komunikácia. Ako si sa k nej dostala?

Od pätnástich rokov som chodila na rôzne workshopy, spoznávala svet, ľudí a hľadala si svoju cestu. Éva Hava Jónai, mama môjho vtedajšieho priateľa, bola prvou maďarskou lektorkou nenásilnej komunikácie. Po návrate z Izraela som si urobila kurz a pochopila som, že toto chcem robiť. Už viac ako šesť rokov učím, ale nie preto, že si myslím, aká som v tom dobrá. Učím, aby som sa stále zlepšovala, aby som nenásilnú komunikáciu žila. Keď pomáham ostatným, zdokonaľujem sa sama.

To je veľmi efektívna metóda.

Pre mňa je to hlavne stav mysle. Pomáha mi žiť v láske, spájať sa so sebou a s ostatnými ľuďmi. Keď rozumiem, čo cítiš, naše srdcia sú prepojené. Podľa zakladateľa metódy Marshalla Rosenberga je za všetkým, čo robíme, snaha naplniť svoje potreby. Ak na nás niekto kričí, pýtajme sa - aká potreba je neuspokojená? Nechceme vyhrať, chceme spojenie. Samozrejme, najdôležitejšie je praktizovať to aj sama na sebe. Len ak dokážem počúvať seba, dokážem počúvať aj druhých.

Ako to vyzerá v praxi?

Keď dieťa chytí záchvat plaču, lebo práve nemôže dostať zmrzlinu, namiesto reakcie „Okamžite prestaň,“ sa snažíme nájsť si k nemu cestu. Predstavíme si, aké musí byť pre dieťa príjemné a dôležité dostať ju. A hneď je tu spojenie, hneď je to iné. „Si smutný, vidím, že si veľmi chcel tú zmrzlinu...“ Možno ho to nezastaví, možno bude plakať ešte viac, ale vie, že mama mu rozumie. Vie, že chcem, aby bolo šťastné. Neznamená to, že musím urobiť všetko, o čo ma požiada. Je to o tom, že sa spojíme aby sme našli riešenie, ktoré uspokojí nás oboch. To isté platí aj pre dospelých.

Takže základom je empatia k sebe a k druhému?

Áno. A veľmi dôležitá je absolútna úprimnosť. Nemyslím tým, že máme iným ľuďom odvážne hovoriť, čo robia zle. Ale že prevezmeme úplnú zodpovednosť za svoj život a prestaneme sa vyhovárať na iných: „To kvôli tebe som smutná...“ Tento systém ma štve a ubíja. Často si myslíme, že naše pocity sú reakciou na svet okolo nás, no udalosti sú len podnetmi. To naše potreby sú skutočný dôvod, prečo reagujeme tak, ako reagujeme. Dobrý príklad je situácia, keď niekto mešká. Ak práve potrebujem viac času, meškanie mi vôbec nevadí, dokonca ho možno privítam. Ale ak potrebujem cítiť rešpekt, každá minúta čakania bolí.

Keď ste nám na kurze premietali obrázky a mali sme hovoriť, čo pri pohľade na ne pociťujeme, bolo to prekvapivo ťažké.

Áno, pre mnohých ľudí je veľmi náročné spojiť sa so svojimi pocitmi. Niektorí sa dokonca úplne odrezali od svojich pocitov - takmer nič necítia. Keď boli malí, zažili zranenie a odpojenie od vlastných pocitov si zvolili ako stratégiu prežitia. Dá sa to však znovu naučiť. Pocity sa totiž prejavujú veľmi telesne. Prvý krok je sadnúť si a vnímať svoje telo. Je to však dlhý proces.

Prečo je také dôležité naučiť sa vnímať svoje potreby?

Na mojom tréningu bola jedna pani, mama piatich detí. Po skončení prišla za mnou a hovorí: „Nikdy som si nemyslela, že je dôležité, aby som hovorila o tom, čo potrebujem ja.“ To je prípad väčšiny mamičiek, ale aj mnohých otcov. Majú 40 - 50 rokov, no svoje pocity a potreby sa vyjadrovať nenaučili. A keď to oni nedokážu, ani deti sa nenaučia, že je v poriadku postarať sa o seba. Svoje deti učím vzájomnému rešpektu. Myslím, že sme boli stvorení, aby sme boli šťastní. Boh chce, aby sme boli šťastní. Naše pocity nám slúžia ako lampy, ktoré nám osvetľujú, či po tejto ceste ideme alebo nie. Preto tu máme smútok, preto je tu bolesť. Žiadne iné signály k dispozícií nemáme. Pocity ukazujú, čo nám chýba a naša hlavná úloha je nájsť cestu, ako ich uspokojiť. Bez toho aby sme ubližovali iným.

Na tréningu si vravela, že v každej hádke je kratučký moment, kedy sa môžeme rozhodnúť, ako zareagujeme.

Keby som si robila doktorát v odbore psychológia, tak moja doktorantská práca by bola presne o tomto špeciálnom momente! Ako to, že niektorí ľudia sú schopní reagovať inak, než sa naučili, a iní nie? Je to o tom, že vždy, keď sa s niekym hádam, je to moje rozhodnutie. Áno, idem do toho alebo nie, nejdem. Pretože niečo iné je mi prednejšie.

Čo ti pomáha nepremeškať tento okamih?

Verím, že je to všetko o tom, či sme našli svoju najhlbšiu motiváciu. To, aký život chceme žiť, aký svet vytvárať. Musí to byť niečo veľmi, veľmi silné, živé. S touto svojou víziou som neustále v spojení. Pomáha mi zastaviť sa, nedať sa strhnúť šakalom, čo mám v sebe. Chcem ju žiť tu a teraz. Pomáha mi ostať žirafou. Žirafa je Rosenbergov symbol nenásilnej komunikácie. Má dlhý krk, vidí svet z nadhľadu a - má veľké srdce. Najväčšie z pozemských živočíchov. A šakal, ten je proste šakal. Bráni sa, útočí, hryzie a šteká. Keď poviem, že si nasadzujem žirafie uši, všetci na kurze vedia, že žirafa počuje iba potreby ostatných. Nepočúva kritiku, neanalyzuje, to ju nezaujíma. A keď si uši otočím na seba, vedia, že načúvam sama sebe.

Darí sa ti krotiť tvojho šakala?

Mojou výzvou je, že som veľmi emocionálna. Takže keď sa teším, je to úžasné a z celého srdca a keď sa hnevám, tak kričím a búcham. Nenásilná komunikácia mi pomáha udržať si kontrolu nad sebou, aj keď sa hnevám. V skratke ten proces vyzerá tak, že si uvedomím zlostné myšlienky, čo mi letia hlavou a dám ich von. Jeden z trénerov na kurze použil ako príklad istý druh rybky. Puffer fish je malá rybka, ktorá sa v strese nafúkne (smiech). A presne toto treba urobiť - dajme v sebe hnevu priestor! Dnes prišiel môj syn domov zo škôlky a zadúšal sa plačom. Zlomili mu lietadielko, ktoré mu otec priniesol z Londýna. Okamžite vo mne začal rásť hnev na tých, čo to spôsobili. No v hlave som si rýchlo prebehla, čo sa stalo a čo mi práve chýba, a už som bola spojená sama so sebou. Uvedomila som si, že v tomto konkrétnom prípade moja potreba je, aby moje dieťa žilo v bezpečnom svete. A bezpečie, ktoré mu teraz dokážem dať je, že som s ním. Hnevať sa ničomu nepomôže. Tak ho objímem a som s ním.

Takže vyjadríš hnev a potom sa sústredíš na to, čo je naozaj dôležité?

Ó, ale hnev JE dôležitý! Pomáha mi nájsť to, čo potrebujem. Je to alarm. Predstav si, že si bezpečnostný technik v atómovej elektrárni a na paneli sa mu rozsvieti červený alarm. To je tvoj hnev, na niečo upozorňuje! Ak ho len vypneš a nič s tým nespravíš, raz to buchne. Hovorievam, že každý pocit má svojho anjela a tí sa ti prihovárajú. Tvoje pocity sú tvoji pomocníci - poslovia od Boha. Hnev je v službách vzťahu. Ak ho potlačíš, strácaš možnosť niečo zmeniť k lepšiemu.

A čo ak ten druhý nerád rozoberá svoje pocity?

Môj manžel je taký. Dôležité je, že ho nechcem zmeniť, nechcem ho prinútiť aby to robil ako ja. V takýchto prípadoch je dôležité aby som dávala empatiu aj sama sebe. Keby si len dávala a nedostávala, tak to vzdáš. Ďalší level je, že keď praktizuješ túto metódu ako životný štýl, nič nečakáš späť. A myslím si, že iba vtedy to skutočne funguje.

Ale keď som voči druhému chápavá, vždy trochu dúfam, že aj on pochopí mňa. Takto to teda nefunguje?

Niekedy áno, niekedy nie. Ale vždy sa môžeš spoľahnúť na to, že ty osobne spoznáš, čo potrebuješ. Potom už toľko nezáleží na tom, čo robia ľudia okolo teba, či ťa chápu alebo nie. Už rozumieš sama sebe. Niekedy silou mocou bojujeme o pochopenie toho druhého, lebo nerozumieme sami sebe. Nie sme spojení sami so sebou, s Bohom s čímkoľvek, čo je pre nás dôležité. Preto vravím, že chcem pomôcť ľuďom nájsť svoju vášeň a svoj vnútorný hlas - to je moja misia.

Na prvý pohľad sa nezdá, že nejako zvlášť túžime po spojení. Pohľady upierame do mobilu, do zeme, doma do telky...

Myslím, že sme veľmi zranení a uzavretí v našej bolesti a osamelosti. Aby sme sa cítili v bezpečí, vytvorili sme si vlastnú stratégiu prežitia a v tejto malej klietke dokážeme prežiť celý život. Mimo našej zóny komfortu sa však dejú zázraky! Len musíme vyjsť von.

Najväčšiu odvahu si vyžadujú naše najbližšie vzťahy.

Áno, aj keď sa vymaníme zo starých spôsobov a naučíme sa žiť inak, z času na čas nás to hodí naspäť. To sa mi stalo, keď som bola na návšteve u mamy v Budapešti. Mamu milujem, ale občas sa pohádame. Keď deti zaspali a mali sme na seba trochu času, znovu sme sa povadili kvôli nejakej maličkosti. Každá vo vlastnej bolesti sme nevnímali jedna druhú. Hovorí mi: „Ty si myslíš, že som príliš hlúpa, aby som tieto veci chápala...“ Bránila som sa: „Ja ti to nehovorím preto, že si hlúpa, ale preto, že stále nerozumieš, čo ti chcem povedať...“ Bolo jasné, že to nikam nevedie. A pritom som tak zúfalo túžila po blízkosti medzi nami! Povedala som: „Musí byť ťažké žiť s predstavou, že si tvoja dcéra myslí, že si hlúpa.“ A bludný kruh sa zrazu prelomil. Už nemusela so mnou bojovať. Povedala mi, že je to pre ňu veľmi bolestné. Zdieľala so mnou ako jej v detstve ľudia hovorili, že je hlúpa a čudná, pretože mala rada básne a bola iná ako deti z ich dediny. Túto bolesť si niesla so sebou. Bolo to pre mňa nové. Spýtala som sa jej, či chce vedieť, čo si o nej naozaj myslím. Vyjadrila som jej, aká je pre mňa špeciálna a aká som hrdá, že je práve ona mojou mamou. Náš vzťah to posunul na inú úroveň. Aj keď máme z času na čas konflikty, naša láska a spojenie sa prehĺbili.

Ako môžu ľudia, ktorí domov majú, porozumieť a nadviazať spojenie s ľuďmi, ktorí sú bez domova?

Asi pred mesiacom sme sa vracali vlakom z Viedne. V našom kupé spal človek so psom, pravdepodobne bez domova. Tesne pred slovenskými hranicami ho sprievodca zobudil a povedal mu, že nemá lístok a musí vystúpiť. Vo vlaku bolo hrobové ticho, všetci sme mlčali. Keď som potom cez okno pozorovala ako odchádza sám do noci, tiekli mi slzy. Mohli sme sa ho zastať, kúpiť mu lístok, mohli sme urobiť tisíc vecí. Najviac zo všetkého som ľutovala, že som mu nepovedala: „Je mi veľmi ľúto, že musíš odísť.“ Nemusíme robiť veľké veci. Stačí urobiť niečo, čo dá ľuďom bez domova pocítiť, že patria ku nám. „Neviem, aké to je a ani si len nechcem pomyslieť, aké to môže byť, ale cítim, že si jeden z nás. Nie je žiadny rozdiel medzi tebou a mnou.“ Toto môže byť cesta.

Aké je tvoje najhlbšie prianie?

Moja vízia je, že všetci žijeme vo vzájomnej úcte a porozumení. Vnímame sa navzájom, počúvame sa. Všetci robíme to, čo milujeme robiť a žijeme v láske, bez neustáleho posudzovania a hodnotenia. Slovo láska sme už toľkokrát zneužili! Pre mňa je láska základ našej existencie. Keď vidíme na ulici človeka, automaticky ho posudzujeme. V mojej vízii cítime jeden s druhým okamžité spojenie. Niekedy, keď vystupujem z autobusu, mám tento zvláštne krásny pocit spojenia s ľuďmi okolo. Sme jedno. Rôzne prejavy jedinej duše. Vtedy mám zimomriavky. Toto je moja vízia, to ma ženie vpred. Toto je pre mňa oslava života.

Laura Pnacek-Haas (1976)

trénerka, mediátorka, koučka a mama troch detí. Narodila sa v Budapešti, už deväť rokov žije so svojou rodinou v Trnave. Vedie tréningy založené na metóde Nenásilnej komunikácie samostatne aj v spolupráci s pátrom Jozefom Hegglinom v Dome srdca Ježišovho v Nitre. Špecializuje sa na porozumenie v rodinách a na školách (rodičia - deti, učitelia-deti, partneri) a ponúka podporu tým, čo hľadajú svoju životnú víziu a chcú žiť v súlade so svojím vnútorným hlasom. Môžete ju kontaktovať na haaslaura76@gmail.com. Viac o nenásilnej komunikácii nájdete na www.cnvc.org.

Naša Vaša Rodina, o.z.
Bernolákova 49
917 01 Trnava