Demokratické vzdelávanie na Slovensku

Vzdelávanie. Asi najsilnejšia téma za posledné roky. Každé dieťa potrebuje niečo iné. Sú deti, ktoré potrebujú poriadok, systém a dostávať zadania, lebo rozhodovanie je pre nich stresujúce. Klasická základná škola im tieto istoty dáva. Sú deti, ktoré potrebujú slobodu, aby naopak dokázali tvoriť. Naše deti sa lepšie cítia v druhom „systéme“, ktorý vytvára súzvuk s naším životným štýlom. Tento rozhovor s líderkami „školy“, ktorú navštevujú, je pre inšpiráciu, aké ešte vzdelávanie môže byť. Niektoré prístupy sa dajú uplatniť aj v bežnej škole. Napríklad naše postoje k vzdelaniu a nárokom, aké na deti máme. Začítajte sa do rozhovoru, ktorý nenechá asi žiadne srdce i hlavu chladné.

Žiadne lavice či tabuľa

V Trnave už štyri roky funguje alternatívna demokratická komunita  s menom Svetoškola. Lavice, tabule, triednu knihu ani nič podobné v nej nenájdete. Namiesto toho veľký dvor s trampolínou a domčekom v strome. Vnútri obrovský stôl, za ktorým všetci jedia spolu ako rodina a voľný priestor, aby mali deti dostatok miesta pre pohyb. Pionieri vzdelávania detí tak, aby v živote našli svoje miesto, nebáli sa ustáť svoje potreby, dokázali si budovať zdravé vzťahy a vďaka tomu všetkému mohli žiť naplno, bez predsudkov a strachov.

Laura Haas, Katka Brestovanská, Adriana Lančaričová sú tri mamičky, ktoré stoja za vznikom prvej demokratickej komunity na Slovensku. S dvoma z nich, s Laurou a Adrianou, a taktiež tútorkou Emou Krajčovičovou sme sa rozprávali na mieste, kde pred štyrmi rokmi začala cesta vzdelávania deti inak, a to v dome jednej z mamičiek, Laury. Môžeš nám povedať, Laura, prečo si sa vtedy rozhodla vzdelávať deti inak?

Laura: Trápilo ma, že moje deti nie sú v škole šťastné. Pritom chodili do veľmi dobrej súkromnej školy. Ja sama robím len veci, ktoré ma bavia a robia šťastnou. Paradoxne deti som vozila do školy, ktorá ich šťastnými nerobila. Mužovi Miškovi som povedala, že takto to nechcem a začala som hľadať iné možnosti. To ma doviedlo k domácemu vzdelávaniu. Michal súhlasil, ale mal podmienku, aby deti boli v kolektíve. Z toho vznikol nápad vytvoriť skupinu. Oslovila som najprv dve mamičky, ktoré zmýšľali rovnako. Našli sme učiteľku Ľubku Vidličkovú, ktorá mala záujem učiť inak.

Z iniciatívy troch mamičiek je dnes komunita 15 doma vzdelávajúcich rodín, ktorá funguje podobne ako škola. „Škola“ už len ťažko mohla byť u teba doma, Laura. Kedy prišla potreba presťahovať sa z domu do vlastných priestorov?

Laura: Prirodzene, keď začalo detí pribúdať. Veľmi rýchlo sa v našom okolí roznieslo, že vzdelávame komunitne doma. Začali sa spontánne pripájať ďalšie rodiny a už po prvom roku sme sa sťahovali do rodinného domu, ktorý sme prerobili pre naše potreby. Súviselo s tým aj formálne vyriešenie fungovania a smerovania Svetoškoly, preto sme založili občianske združenie. Oficiálne predstavujeme tzv. rodiny s deťmi v domácom vzdelávaní. Deti sú prihlásené v kmeňových základných školách, kde chodia na polročné a koncoročné preskúšanie. Dlho sme sa zapodievali metodikou, ako a čo budeme učiť. Som koučka nenásilnej komunikácie, ktorá mi ponúkla nový pohľad na medziľudské vzťahy a stala sa mojím životným štýlom. Preto som hľadala metodiku, v ktorej by sme princípy nenásilnej komunikácie vedeli aplikovať. Tie sú hlavne o schopnostiach empatie, porozumenia, spájania. Pre mňa nebolo až tak dôležité, aby deti chodili do školy, ale aby zažívali tieto kvality.

Môžeš bližšie opísať, čo je to nenásilná komunikácia a ako ju teda vo vašej komunite uplatňujete?

Laura: Nenásilnú komunikáciu založil Marshall Rosenberg ako nástroj k tomu, aby sme opustili vnímanie sveta cez hodnotenie. Od narodenia sme vedení k tomu, aby sme hodnotili - čo je dobré, čo je zlé, príjemné, nepríjemné, správne, nesprávne. Hodnotenie vedie k oddeľovaniu sa od druhých, a to vedie k bolesti a konfliktom. Konflikty sú potom zdrojom vojen. Už v čase, keď som bola malá, som hlboko verila, že naše osobné presvedčenia, ktoré nás rozdeľujú, nemôžu byť dôležitejšie ako nachádzanie cesty k prežívaniu jednoty. Hľadala som spôsob, pomocou ktorého sa môžeme všetci zjednotiť, naplno chápať a byť naplno pochopení vo svojej skutočnej podstate. Nenásilná komunikácia je dokonalou pomôckou k tomu, aby si človek v akejkoľvek situácii udržal vedomie svojho zámeru byť v spojení s druhými a so sebou. Pomáha človeku vyjadrovať sa so skutočnou úprimnosťou a počúvať s otvoreným srdcom. Nenásilná komunikácia je základná myšlienka našej komunity.

Ako ste sa od nenásilnej komunikácie dostali ku konceptu demokratického vzdelania?

Laura: Po roku fungovania som sa zúčastnila konferencie európskych demokratických škôl v Kodani - EUDEC. Bol to pre mňa veľmi silný zážitok. Od začiatku som cítila, že toto je smer, ktorý podporuje nenásilnú komunikáciu, pretože hľadí na potreby všetkých a rovnako sa ich snaží všetkým naplniť. Nasledujúci rok sa konalo stretnutie v Poľsku a naň sme už šli aj s Aďou, našimi tútormi a deťmi. Aj ich stretnutie presvedčilo, že toto je cesta pre nás. Od vtedy chodíme na EUDEC každý rok a sme členovia tejto organizácie, ktorá združuje demokratické školy a komunity z celej Európy.

Môžete bližšie opísať, čo znamená demokratické vzdelávanie?

Laura: Neexituje konkrétna definícia. Základ je, že všetci sme si rovnocenní, deti aj dospelí. V praxi to znamená, že keď tvoríme nejaké pravidlá fungovania, rovnaký hlas má dospelý aj dieťa. Detské videnie vytvára v procese zaujímavú dynamiku. Druhá vec je, že všetci sa môžu slobodne rozhodnúť, čo chcú robiť. Naša komunita je špeciálna tým, že je nekorektívna. Znamená to, že  všetci spolu vytvárame dohody, ale ak sa niekto rozhodne konať inak, ako sa dohodlo, neprichádza trest. Takýto konflikt vnímame ako priestor, v ktorom sa vytvára hlbšie pochopenie pre vzájomné fungovanie. Vo svete existujú veľmi známe demokratické školy ako Summerhill alebo Sudbury. Obe však majú tzv. súd, ktorý riadia deti a vymáhajú spravodlivosť. U nás sa porušenie dohôd a problémy riešia rozhovorom, nenásilnou komunikáciu, kde sa snažíme zistiť, v akej životnej situácií sa dieťa nachádza, čo ho k tomu konkrétnemu správaniu vedie.

Prednedávnom ste mali na návšteve aj tri tútorky, ktoré založili prvú demokratickú školu v Holandsku. Čo vám ich pobyt vo Svetoškole priniesol?

Ema: Tútorky boli z našej skupiny a z nášho fungovania veľmi nadšené. Pochválili nás, že to čo oni riešili štyri roky pred založením demokratických škôl, my prirodzene robíme už teraz. Tiež nám dali na základe svojich skúseností podporu, že máme dobré smerovanie a kráčame správne.

Adriana: Krásne nám na základe ich skúseností vysvetlili rozdiel medzi korektívnym a nekorektívnym prístupom v škole, o čom sme nemali presný obraz. Porozprávali nám o tom, ako v škole, kde sú nastavené pravidlá a sankcie, tútori aj deti dávali energiu do vytvárania pravidiel a potom do trestov. Kým v nekorektívnej škole venovali rovnako veľa energie aj času do hľadania príčiny a pohnútok, ktoré dieťa viedli k porušeniu nejakej dohody. Tvrdili, že jednotliví členovia majú k sebe takto bližšie, viac sa poznajú a rozvíjajú viac empatiu, pochopenie a porozumenie.

Ema: Často pravidlo, ktoré v korektívnej škole vzniklo už dávno, stratilo opodstatnenie alebo nikto už nepoznal dôvod, prečo vzniklo a k akému účelu slúžilo. Tomu sa chceme vyhnúť. Cieľom je učiť sa vytvárať dohody, ktoré slúžia k tomu, aby boli naplnené  potreby všetkých. A to je krásny, plnohodnotný, no i dynamický proces.

Demokratické vzdelávanie je teda o tom, že deti si samy určujú, čo sa budú učiť, s kým a ako. Dokážu prebrať všetko učivo ako v škole?

Laura: Pre mňa bolo silné poznanie, že tvoríme školy s tým, že nevieme, čo budú deti potrebovať o dvadsať rokov. Svet sa zrýchľuje, a to čo bolo dôležité vedieť pred 40 rokmi, je dnes neaktuálne. Štúdie uvádzajú, že v blízkej budúcnosti viac ako 60% existujúcich zamestnaní zmizne. Budú automatizované. Čo určite budú potrebovať a zamestnávatelia si to už teraz vyžadujú, je kreativita, flexibilita, sebapoznanie a schopnosť vyriešiť každý problém. Všetko toto demokratické vzdelávanie ponúka. Deťom sa snažíme dávať sociálne zručnosti, viesť ich k tomu, aby vedeli, kto skutočne sú, podporovať v nich sebavedomých, hravých, zvedavých ľudí, ktorí si dokážu poradiť v každej situácií a vedia si ustáť svoj názor.

Adriana: Ja to cez seba vnímam tak, že nemať dnes klasické vzdelanie, ale mať nezaťaženú hlavu, je plusom. Napríklad, raz sme boli vo hvezdárni, kde sa rôznych detí pýtali niečo k vesmíru. Časť detí odpovedala, že to sme sa v škole ešte neučili a časť, že to sme sa učili, ale už si to nepamätáme. Pre naše deti to bola zaujímavá otázka, na ktorú so zvedavosťou hľadali odpoveď. Ich postoj bol iný.

Ako demokratické vzdelávanie vyzerá v praxi. Učí sa v škole či neučí?

Laura: Naše deti aj tútori sa učia neustále. Otázka je, čo vnímame ako učenie sa. Teraz so záujmom sledujem, ako prebieha tento rozhovor. Učím sa, ako sa robí rozhovor. Mozog sa najlepšie učí na základe skúseností. Vo Svetoškole preto deťom dávame čo najviac príležitosti, aby mohli zažívať nové veci. Môj názor je, že najmenej sa deti učia, keď sedia v lavici a počúvajú, ako niekto vpredu hovorí. Je to nezaujímavé, neautentické a nedáva to reálne podnety ku skúmaniu. Hlavne, ak mám sedem rokov a potrebujem skúmať svet celým telom. Naše deti robia veci, ktoré ich bavia a môže to byť pokojne aj celý deň v záhrade, na strome. Chlapci aktuálne skúmajú svoje telo cez parkour – skákanie cez a na prekážky plynulým pohybom. Iní sa rozhodli, že sa potrebujú klasicky akademicky vzdelávať a učia sa slovenčinu a matematiku.

Pri návšteve školy môže byť bežne fungujúci človek zaskočený veľkým ruchom a zdanlivým chaosom, tiež chýbajúcimi klasickými prvkami školy ako je tabuľa, lavice, žiacke knižky, cvičné zošity a podobne. Môžete nám opísať, ako vyzerá bežný deň alebo týždeň v Svetoškole?

Ema: Pred ôsmou ráno prichádza skupina detí, ktorá sa chce učiť a pripravovať na skúšky či na prechod do klasickej školy. Ostatné deti prichádzajú priebežne do deviatej. O deviatej začína ranný kruh, kde sa očakáva prítomnosť všetkých. Kruh je priestor na plánovanie, logistiku, čo sa bude diať, ale aj priestor na otvorenie problémov alebo konfliktov. Kruh vedie facilitátor, zvyčajne dieťa, ktoré sa dobrovoľne prihlási, zriedkavo je to niekto z dospelých. Deti sa v kruhu veľa učia. Viesť rozhovor s 20 ľuďmi je veľmi náročné. Zároveň je aj náročné vyjadriť sa v rámci kruhu. Často potrebujú aj rok, kým dokážu povedať svoj názor alebo návrh. Je to proces a my im s dôverou umožňujeme, aby si ním prešli.

Adriana: Dnes sa rodičia často pýtajú na názor detí, ale menej často vedie vyjadrenie názoru k činu. Konečné rozhodnutie robia rodičia. U nás majú reálny zážitok z toho, že budú vypočutí a ich názor má reálny dosah na to, čo sa udeje. S tým súvisí, či sa im oplatí vyjadriť svoj názor alebo nie. Napríklad, ak sa nevyjadria, potom cítia dôsledky na vlastnej koži, ak sa im prijatá dohoda nepáči. No aj to je cieľ - nechať ich zažiť si to.

Vráťme sa ešte k tomu bežnému dňu. Čo nasleduje po rannom kruhu?

Ema: Nasleduje desiata a potom už je program voľný. S deťmi trávime veľa času na výletoch alebo prostredníctvom iných aktivít. Veľa detí sa aktuálne venuje patchworku. Menší chlapci radi vyrábajú z dreva meče, väčší sa venujú skokom na trampolíne a parkouru, vareniu alebo výrobe tort. Deti si zvolili, že trikrát do týždňa majú 45 minút tichú hodinku na tiché aktivity, učenie sa alebo čítanie. V pondelky a stredy poobede máme počítačové dni, ktorý si tiež deti samy navrhli. V stredu je telocvičňa. Pre tútorov máme vo štvrtok tútorský kruh. Pre rodičov raz do mesiaca rodičovské stretnutie. Aby boli čo najviac naplnené individuálne potreby detí, máme koncept homegroups, teda malých rodinných skupiniek.

Môžeš, Ema, prosím, povedať viac o homegroupoch?

O čo ide? Ema: Každý tútor ma malú skupinku detí, ktorej sa venuje, spolu s deťmi pripravujú program. Napríklad chlapci idú na strelnicu, iná zmiešaná skupinka ide na výlet do Budapešti a podobne. Tento koncept vznikol z potreby, že pri 23 deťoch sa vytráca intimita a blízkosť medzi deťmi a aj tútormi. Takto vznikli malé skupinky po šesť detí, ktoré majú svojho tútora a možnosť demokraticky sa dohodnúť, čo budú robiť. Na druhej strane vďaka tomu majú aj tútori priestor vidieť každé dieťa, odpozorovať, čo sa s ním deje a ako sa má.

Koľko tútorov má škola teraz a aké majú zameranie?

Adriana: Každý deň sú s deťmi traja tútori, z ktorých niektorí sú zároveň rodičia našich detí. Každý je zameraný na niečo iné. Ľubka, ktorá je s nami od začiatku, má vyštudovanú špeciálnu pedagogiku, tri roky Montessori, Comenius script a Hejneho matematiku. Ďalšia tútorka je etnologička a vedie deti k umeniu. Pre deti máme aj ateliér. Je s nami aj vášnivá milovníčka slovenskej literatúry, umenia a histórie. Samozrejme, máme aj mužský element. Máme psychologičku, ktorá vedie náš tím aj deti k nenásilnej komunikácii. Na každodennej báze sa venuje deťom, rodičom a tútorom. Pracuje s každým, aby sme dokázali prekonávať konflikty, nedorozumenia, a to či voči iným v komunite, alebo v nás samých. Takto sa učíme budovať dobré vzťahy s okolím a aj so sebou. Každý tútor má svoje špecifiká a zameranie.

Ema: Pre nás je najdôležitejšie, aby bol tútor človekom, ktorý chce rásť a pracovať na sebe. Deti u tútora hľadajú porozumenie a múdrosť, a preto je veľmi dôležité, aby si dôverovali, poznali sa a rozvíjali sa v porozumení vzájomných vzťahov. Jednoducho povedané, ak chceš byť užitočný pre deti, musíš najskôr porozumieť sám sebe.

Spomínali ste, že ty, Ema, pracuješ s tútormi, rodičmi aj deťmi ako psychologička. Čo najčastejšie riešiš?

Ema: Deti majú najmenej problémov, viac pozornosti si vyžadujú rodičia a tútori. S tútormi riešim ako vytvárať priestor bez hodnotenia, bezpečný, s dôverou. Bežne sme zvyknutí mať dopredu pripravené riešenia. Len ťažko dokážeme nechať veciam voľný priebeh. Vo Svetoškole sa učíme, že každá situácia je iná. Učíme sa vstupovať do nej ako po prvýkrát, nehodnotiac a s rešpektom k múdrosti detí, najlepšie s postojom, že viem, že vlastne nič neviem. Je to cesta ako byť plne prítomný, byť otvorený tomu, čo deti hovoria a prežívajú. S rodičmi je to najčastejšie strach zo zmeny, ktorou dieťa v našom slobodnom priestore vždy prechádza. Tým, že nemusí napĺňať predstavy iných, je slobodné a má možnosť zoznamovať sa so sebou. Dieťa je odrazu iné, ako ho rodičia poznali. Rodičia sa často zľaknú, nevedia, či je to dobré, alebo zlé. Napríklad dieťa sa začne viac vyhraňovať, hovoriť svoj názor alebo jednoducho si povie svoje nie.

Adriana: Pritom sa snažíme rodičov podporiť, aby do procesu nevstupovali, ale boli iba sprievodcovia. Ako rodičia chceme, aby sa dieťa „nejako“ správalo a myslíme si, že to „nejako“ je najlepšie, pretože my sme vtedy v istote, dieťa sa správa, ako to poznáme a odpadá strach. Teda je to viac náš problém ako samotného dieťaťa.

Komunita funguje ako jednotriedka s 22 deťmi rôzneho veku. Je to pre deti v poriadku?

Ema: Deti fungujú spolu v jednom priestore a vnímame to ako výhodu. Menšie deti sa môžu učiť od starších. Staršie sa učia rešpektu, zodpovednosti a navzájom sa učia spolunažívaniu, tak ako je to v normálnej komunite bežné.

Čo je potrebné k tomu, aby mohli deti navštevovať vašu školu?

Adriana: Fungujeme formou domáceho vzdelávania. Dieťa je zapísané v kmeňovej základnej škole, kam chodia deti na polročné a koncoročné preskúšania. Náš interný prijímací proces prešiel rôznymi štádiami a tvorili sme ho spolu s deťmi. Keďže deti aj rodičia potrebujú určitý čas, aby si zvykli na demokratický systém a navzájom sa spoznali, máme podmienku, aby dieťa, pred tým ako k nám oficiálne nastúpi, strávilo u nás päť skúšobných týždňov. Na záver celá komunita a samotné deti schvaľujú, či sa dieťa môže k nám pridať. Väčšinou je to pozitívne.

Pre aké deti a teda aj rodičov je vaša komunita vhodná?

Adriana: Vyhľadávajú nás dva typy rodičov. Tí, ktorí sú nespokojní so súčasným vzdelávacím systémom a hľadajú únik. Teda nehľadajú konkrétne demokratické vzdelávanie. Tých to buď nadchne, alebo nie. Ak nadchne, tak často na základe toho, že pozorujú, ako ich deti rozkvitajú, aké sú šťastné a sebavedomé. Druhí sú nadšenci hľadajúci pre svoje deti rešpekt a slobodu, ktorých veľmi vítame. Aj deti máme rôzne. Také, ktoré mali v bežnej škole problémy a u nás ich nemajú, ale i bezproblémové deti, ktoré ďalej podporujeme.

Znamená to, že máte aj deti s poruchami správania či učenia?

Adriana: Áno máme deti, ktoré by v klasickom systéme boli hodnotené ako deti s poruchami učenia - dyslexiou, dysgrafiou, poruchami pozornosti a hyperaktivity. U nás však problém nemajú. V klasickom vzdelávacom prostredí je pozornosť zameraná na to, čo im nejde a deti sa učia v tom zdokonaľovať. Čo je často frustrujúce. U nás je pozornosť zameraná na to, čo im ide a výsledkom je, že sú viac šťastné, sebavedomé a vedia vynikať v iných oblastiach. Často v tých, ktorým sa v reálnom živote raz budú venovať.

Ema: Napríklad máme dieťa, ktoré bolo v škole považované správaním za problémové. Za pomerne krátky čas zistilo, že u nás môže dospelým dôverovať, že nie sú trestajúci. S tým, ako sa zmenil jeho postoj k dospelým, zlepšili sa aj jeho vzťahy s deťmi. Jeho správanie z konfliktného sa zmenilo na spolupracujúce. Mali sme aj ťažšie prípady, kedy dieťa bolo a ešte stále je trochu iné, odlišné. Keď k nám pred troma rokmi prišlo, bolo zakríknuté, hanbilo sa a nemalo sebadôveru. Snažili sme sa ho len podporiť v tom, že môže byť iné. Dnes si stojí samo za sebou, je hrdé a otvorené. V komunite má úspešné miesto. V škole by sa to zrejme nestalo, pretože by sa ho snažili prispôsobiť väčšine a výsledkom by mohol byť človek plný neuróz.

Laura: Ale zmeny vidíme aj u tých detí, ktoré by v škole vynikali. Moja dcéra je príklad vzornej a poslušnej žiačky, ktorá je pre uznanie schopná veľa urobiť. V Svetoškole sa naučila, že všetko čo robí, robí len pre seba a vďaka tomu nadobudla sebahodnotu. Dnes pre ňu nie je názor či pochvala iných tak dôležitá. Žije si svoj život a napĺňa svoje potreby. Dokáže si zastať slabšieho a ozvať sa, keď cíti akúkoľvek nespravodlivosť.

Naša Vaša Rodina, o.z.
Bernolákova 49
917 01 Trnava